Nebolo to však vždy tak... Muzikály sú večná téma a na ich adresu vzniklo už veľa polemík. Faktom je, že za posledné roky ich na Slovensku chŕlime doslova jeden za druhým a stali sa významnou súčasťou našej, dnes už výrazne zliberalizovanej, nielen divadelnej kultúry.
Keď po vyše dvadsiatich rokoch nadviazala na svoju muzikálovú tradíciu bratislavská Nová scéna rockovou operou maďarskej autorskej dvojice Lázsló Tolscvay - Péter Müller Evanjelium o Márii (1992), slovenská divadelná scéna začala opäť nachádzať niekoľko mesiacov stratený divácky záujem. I ostatné divadlá, hoci so značnými finančnými ťažkosťami, zvádzali na svojich javiskách „boj" s novodobým trendom známych melódií.
Ďalší novoscénický muzikál na seba nenechal dlho čakať. Po večnej téme Biblie, zla a dobra, posledných a prvých, prišiel o rok neskôr Grandhotel – muzikál, ktorý sa zrodil v období neslávne slávnej hospodárskej krízy okolo roku 1929. To v mnohom pripomínalo stav, v akom sa nachádzalo slovenské divadelníctvo práve v deväťdesiatych rokoch minulého storočia - politická kríza a jej následný dopad aj na oblasť umenia.
Kríza však postupne ustupuje, spoločenské vzťahy sa kryštalizujú, svet má dve polovice - vhupli sme do nového politického systému: chudobná štvrť prístavného mesta, opustená matka, jej sedem detí, bezdetná rodina z bohatej vilovej štvrte a rozdelené dvojičky. Muzikál Pokrvní bratia anglického autora Willyho Russella nepatrí svojím obsahom ani formou k nalešteným broadwayským muzikálom, nevyníma sa „okatou“, či náročnou choreografiou, ani typickými hviezdnymi piesňami. Dominuje viac slovo ako hudba, scéna nie je diskotékovým mólom, ani technickým zázrakom. To, čo sa odohrávalo v divadle, vtedy s približne 500-miestnym hľadiskom, je komorný, šansónom obalený príbeh z Liverpoolu, v ktorom neúčinkujú spevácke idoly, ale po prvý raz slovenskí činoherci, a ktorý svojou pravdivosťou vyvolal silnú emóciu a mimoriadny divácky úspech. Slovenský divák si za svoje trojhodinové „citové sebavydieranie“, ako to nazval vtedajší riaditeľ divadla Ľubo Roman, zaplatil vtedy okolo 100 slovenských korún. Kto to videl, vie, o čom hovorím...
Na Slovensku sa muzikál Pokrvní bratia hral od r. 1993 približne päť rokov. Originálna - londýnska produkcia Blood Brothers na scéne divadla Phoenix, ktorú som mala možnosť vidieť pred 10 rokmi, stále „frčí“ na Westende s menšími pauzami od roku 1983. Vystriedalo sa v nej viacero generácií umelcov. Je to asi taký autentický ľudový príbeh Anglicka šesťdesiatych rokov minulého storočia, akým je pre Slovákov nesmrteľné, hoci poľské Na skle maľované. Nepoznám Slováka, ktorý by Dočolomanského Jánošíka nevidel aspoň raz skákať jeho slávne salto, avšak, v londýnskom Phoenix som, naopak, v hľadisku nestretla asi žiadneho „domáceho“. Podstatne väčšie hľadisko i scéna, na rozdiel od bratislavskej - sentimentálnejšej repliky tohto predstavenia, sa tu nešetrí prvoplánovým a univerzálnym perverzným humorom. Ale podľa hlučných reakcií publika, aké my poznáme skôr z koncertov či súťažných show programov, sa zdá, že vyhovuje väčšine. Tváre, farba pleti i jazyk v hľadisku sú rôznorodé, oblečenie „casual“, návštevníkom na krku visia turistické fotoaparáty a kamery, vo foyer je hlučná, neutíchajúca vrava. Som vôbec v divadle?
Dnes by som sa už nepýtala; aj u nás sa posunuli hranice tolerancie estetického nevkusu, ale aj sexu a vulgarizmov na javisku i v hľadisku aj v nemuzikálových divadlách. Ceny vstupného sa vo väčšine divadiel už dávno rátajú v stovkách a oblečenie v hľadiskách je čoraz viac neformálnejšie. Bez toho, aby to vyznelo puritánsky, dnes už nikto neurčuje limity vhodnosti pre maloletých, viac ako rozmýšľať sa už aj do divadla chodíme zabávať a v médiách sa viac ako o dielach hovorí o súkromí ich interpretov - zväčša rýchlokvasených superhviezd.